Bolo veľmi skoro ráno. Vlastne ešte noc.
Aj túto noc sa začal zobúdzať už okolo pol druhej. Keby si mohol v spálni na
nočnom stolíku zapáliť lampu, možno by ešte zadriemal pri čítaní. Nemohol, lebo
svetlo by okamžite zobudilo jeho ženu. Nechápal, ako môže slabé svetielko
zobudiť spiaceho človeka. Nezasvietil teda, bol ohľaduplný. Manželka ráno vstáva do práce.
Tak sa teda prehadzoval v posteli po tme a počúval, ako začínajú vonku
pred domom škriekať vtáky. V lete to býva strašne skoro. Keď nepreniknuteľná
čierňava začala šednúť, svetlieť cez žalúzie a silueta hroziaceho starého muža,
vystupujúceho proti oknu sa zmenila na dvojmetrovú čínsku ružu, tróniacu
v črepníku vedel, že už budú tri, možno pol štvrtej. Vstal. Nebola už úplná tma,
ale ešte nebolo ani vidno. Na záchod sa chcel dostať úplne potichu, aby nikoho
nezobudil. Prechádzajúc cez pracovňu sa sústredil na to, aby nenarazil hlavou do
feng šuej bambusov, visiacich na šnúrkach zo stropu. Zakopol do kocúra, spiaceho
presne pod feng šuej. Zľakol sa a vrazil hlavou do bambusov.
„Kurva!“ zahrešil a vyplašený kocúr dupotal po podlahe ako stokilový chlap.
Zostal stáť na mieste a snažil sa potme zastaviť rukami klipkanie bambusov nad
hlavou. Potom ešte chvíľu stál, až zistil, že nedýcha.
„Doriti!“ pomyslel si, začal dýchať a pomaly prechádzal cez dcérinu izbu. Spala
tvrdo, zakryl jej nohy, trčiace spod paplóna. „Ešte aj toto sa dedí,“ pomyslel si
Jeho žena tiež tak spávala, on musel mať počas spánku nohy zakryté.
„Prečo ma stále napádajú také sprostosti?“ pýtal sa sám seba v záchode. Stál asi
pol minúty nad záchodovou misou, kým sa mu podarilo začať močiť. Zatiaľ
pozoroval pavúka. Dcére voľakedy tvrdil, že pavúk v záchode sa volá Štefan a že
on ho chová tak, ako ona so ženou chovajú kocúra. Ale to bol už v kuchyni
a naberal do pohára vodu, aby sa napil. Neponáhľal sa, mal čas, až asi o minútu sa
môže znovu vrátiť do záchoda, aby dokončil ranné močenie. Už dlho sa mu ráno
nepodarilo vymočiť na jeden krát. Skoro spláchol, ale v poslednej chvíli sa zbadal
a stiahol ruku zo splachovača. Nechcel nikoho zobudiť.
Pomaly sa cez synovu izbu dostal na balkón, kde si zapálil prvú cigaretu toho
rána. Uvažoval, koľko cigariet vyfajčí, kým vstane jeho manželka do práce. Svetla
viditeľne pribúdalo a čím bolo svetlejšie, tým boli vtáky hlučnejšie. Keď zbadal
siluetu prvého človeka so psom, znovu sa čudoval, ako každý deň, že sa im to
chce. Už bolo skoro úplne vidno, ale slnko ešte nevyšlo spoza obzoru. V obývačke
sa pokúsil čítať o gréckych vojnách, no nezadriemal, ako očakával. Zapol si
televízor. Upokojovalo ho to, čo robil každý deň toľko hodín. Ležal na gauči
a prepínal zaradom kanály v televízii. Sem tam sa na niekoľko sekúnd pristavil na
niektorom televíznom kanále. Nemyslel na nič. Dosť dlho sledoval veštca
s hrubou ligotavou retiazkou na krku, na ktorej sa mu pohojdávalo niečo veľké -
asi slnko, keď rukou prechádzal cez plameň sviečky stojacej pred ním na stole.
Takto skoro ráno pozeral televíziu bez zvuku, aby nezobudil deti. Podľa veštcovej
mimiky a gestikulácie usúdil, že mu asi do vysielania telefonujú nejakí ľudia a on
im veští alebo ich odklína či uzdravuje. Pripadalo mu prirodzené, že sa o trištvrte
na päť ráno nájdu zúfalci, len trochu iní zúfalci ako on sám, ktorí telefonujú
veštcovi Arielovi. Slovo Ariel a telefónne číslo blikalo na obrazovke vedľa
blikajúceho plameňa sviečky. To číslo bolo 0706 066 666.
Nebol si istý, či Ariel má alebo nemá namaľované čierne linky na spodných
viečkach. Po chvíli zneistel, pretože na obrazovke jasne videl, ako sa Arielovi tie
čierne linky pod očami postupne rozpíjajú do pokožky okolo očí a do celej tváre.
Dostal strach. Vtom Arielove urputné oči na skoro úplne čiernej tvári vybuchli ako
ohňostroj. Odľahlo mu až keď sa na pozadí ohňostroja začal pomaly vynárať text „
VOLAJTE 0706 066 666.“
„Nejebe mi úplne,“ vydýchol si, „dosť veľa šestiek, samé šestky v tom čísle. Divné.“
Vtedy začala bzučať tá hnusná mucha na okne za žalúziou, ktorá ho tam serie už
asi dva dni. Bolo pootvorené okno a ona stále nevylieta von. Niekto by ju mal
zabiť. Počúval tú nervóznu muchu a jeho mozog mu hovoril:
„Samé šestky. Šesť je vraj diablovo číslo.“
Hoci týmto číselným úvahám celkom neveril, napriek tomu mal pocit, akoby sa diabol dosť usiloval o jeho dušu. Uvažoval:
„Ale asi to nie je také zlé, keď som sa narodil až v roku 1966. Ak by som sa
narodil napríklad v roku 66, ľahko by sa mohlo stať, že by ma niekde pri Dunaji
zajali rímski legionári. Skončil by som uprostred ktorejsi rímskej arény roztrhaný
levmi alebo medveďom pre pobavenie plebejcov. Alebo ako prostitút v dome
rímskeho obchodníka, kde by som bol počas večierkov k dispozícii jeho
bisexuálnym priateľom. Ale to už radšej toho medveďa.“
Netušil, prečo ho takto hneď zrána napadol diabol. Či ho k tomu priviedli tie
šestky v telefónnom čísle, či sa od roku tisíc deväťstošesťdesiatšesť dostal
k diablovi, alebo či ho diabol priviedol do roku šesťdesiatšesť. Ale je to vlastne
jedno, lebo diabol môže byť predsa všade. Tak napríklad môže byť diabol pod
čapicou, ale rovnako aj v nohaviciach. Obojstranne. Ale treba diabla nechať tak,
netreba ho podceňovať. Treba sa radšej vrátiť do pekla každodennej banality.
Z tejto úvahy ho vytrhol závan smradu.
„Akvárium,“ zamrmlal polohlasne. Kúsok od jeho hlavy bolo akvárium
s cichlidami. Už asi mesiac si hovoril, že im treba vymeniť vodu, ale zatiaľ sa mu
nechcelo. Steny akvária boli už nepriehľadné, zarástli zelenohnedými riasami. Ale
na druhej strane, aspoň im každý deň sype krmivo. Predvčerom si pri kŕmení
všimol, že jedna ryba zdochnutá pláva na hladine. Aj ju chcel vybrať, ale nechcelo
sa mu. Napadlo mu, že skúsi zdochnutú rybu nechať v akváriu, či ju ostatné
nezožerú. A teraz, keď po troch dňoch pocítil zápach z akvária, začal pochybovať,
či ju zožrali. Pre istotu im včera a predvčerom nedal krmivo, lebo dúfal, že keď
budú hladné, skôr ju zožerú. No nič, bude musieť vstať z gauča a pozrieť do
akvária, čo je nové. Ale predtým ešte poprepína pár kanálov v televízii.
Pristavil sa pri programe, kde asi niečo predávali. V popredí bol pultík z plastu,
svietiaci bledomodrým svetlom a na ňom boli postavené tri fľaštičky z bieleho
plastu s nápismi v maďarčine. Alebo fínčine? Zvuk bol stále vypnutý. Za pultom sa
rozprával mladý vyšší muž s upraveným zovňajškom, v košeli s kravatou, so
starším nižším mužom, s upraveným zovňajškom v košeli bez kravaty. V podstate
sa nehýbali, len otvárali ústa a občas v podozrivo dlhých intervaloch žmurkali.
Napokon vstal, aby skontroloval zdochnutú rybu. Dosť dlho musel skúmať
akvárium, kým sa spoza kameňa nevyplavil obhryzený chvost s kúskom povievajúcej kože.
„Tak predsa,“ zašomral a pomyslel si, že niekedy treba veci nechať len tak samé
plynúť. Spomenul si, že starí východoázijskí myslitelia hovorili o stave bytia ako o
plynutí vo vetre. Rozmýšľal, aký je čínsky výraz pre plynutie vo vetre. Vedel, že to
vedel, no nevedel si spomenúť. Teraz na to bude musieť myslieť, až kým na to
slovo nepríde. To ho bude otravovať.
Keď už bol na nohách, šiel si uvariť kávu. Už mal na ňu dosť dlhú chvíľu chuť. Keď sypal zrnká lacnej kávy do mlynčeka, hovoril si, že je zlé, keď nemá na kvalitnejšiu kávu.
Ale už niekoľko rokov nepracuje a nezarába
„Môj život je lacná káva,“ zafilozofoval si.
O chvíľu už sedel s kávou a cigaretou na balkóne a obzeral si svoje tri bonsaje.
Dosť času denne venoval pozorovaniu bonsajov. Pestoval ich už viac rokov,
nevedel presne koľko. Šestnásť?
Pozeral na ich kmene a konáriky, obmotané drôtom. Niektoré konáriky nemal
odrôtované, ale prichytené tenkou šnúrkou. Vždy sa dlho rozhodoval, ktorý
konárik kde a ako odštipnúť. Už veľa stromčekov vysadil do črepníkov a presadil
do misiek, ale väčšina mu buď uschla, odumrela pre nejakú chorobu alebo po
jeho drastickom zásahu. Teraz má len tri. Nevedel, koľko rokov má najstarší.
Šesť?
Vonku popred dom začali defilovať popri psičkároch aj chodci, mieriaci do práce.
Počítal, koľko z desiatich chodcov bude niesť v ruke igelitku. V prvej desiatke ich
bolo šesť. Slušný výsledok pre začiatok nového dňa. Dofajčil druhú tradičnú
kávovú „fajčítku“, ako v duchu nazýval cigaretu. Tak ju pomenovala jeho dcéra,
keď bola malá. Rozhodol sa, že urobí niečo pre rodinu, kým sa zobudí a vybral sa
do potravín za rohom kúpiť čerstvé rožky. Keď sa vrátil s rožkami, žena už vstala
a v kuchyni raňajkovala polosuchý starý chlieb. Zase niečo nestihol.
„Mohol by si dnes niečo uvariť.“
„Hmm.“
„Aspoň nejakú polievku.“
„Akú?“
„To je jedno. Špenátovú.“
„Neviem variť.“
„Veď si ju už varil.“
„Zabudol som.“
„To je ľahké. Spravíš iba zápražku na cesnaku, zaleješ vodou, pridáš špenát,
krátko povaríš, dochutíš, môžeš spraviť zátrepku z mlieka a dovaríš.“
„To si nezapamätám.“
„Ale zapamätáš.“
V tej chvíli sa mu v mysli vyplavilo to slovo, čínsky výraz pre plynutie vo vetre.
„Akú múku do zápražky?“
„Hladkú.“
„Určite dám polohrubú.“
A bolo to. Už bol v strese, že bude musieť variť polievku. Radšej ju uvarí hneď,
aby to mal z krku. A to ešte musí ísť kúpiť špenát a plnotučné mlieko. Ani sa mu
nechce, ani nemá na to energiu, ani chuť.
„A mohol by si trochu poupratovať. Aspoň kuchyňu. Umyť podlahu.“
Neodpovedal, len nenávistne pozrel na umývačku riadu. Zobral z kuchynskej linky
škatuľu, plnú všelijakých liekov, ktoré bral, zapil ich vodou. Zalial si kávu a šiel na
fajčítku k bonsajom. Bolo sedem hodín ráno a on bol vyčerpaný, ako keby celý
deň robil v bani kdesi hlboko pod zemským povrchom, kde bolo horúco ako
v pekle.