Krátko o haiku.
Báseň haiku je tradičná japonská lyrická forma, ktorá sa do dnešnej podoby vyvíjala
stáročia už asi od ôsmeho storočia. Charakter haiku v histórii ovplyvnil šintoizmus,
taoizmus a zenbudhizmus. Dnešná podoba haiku je ustálená v trojveršovej básni
obsahujúcej 17 slabík (tzv. mór), v prvom verši 5, v druhom 7 a v treťom 5. Avšak
súčasné autorky a autori haiku tento úzus nie vždy striktne dodržiavajú, slabiky sa
môžu vynechať alebo aj pridať. Haiku sa píše aj bez interpunkcie.
Súčasný názov tejto formy básne haiku sa používa zhruba od začiatku dvadsiateho
storočia. Dnešné haiku v dávnej dobe bolo v Japonsku súčasťou tzv. radenej básne
renga písanej viacerými autormi, pričom tvorilo úvodné trojveršie takejto básne
(hokku).
Samotné pomenovanie haiku je zložené z častí dvoch japonských slov a to haikai
a hokku. Haikai bola ľudová forma básne renga a hokku bol pomenovanie úvodnej
slohy tejto básne.
Prvý, kto napísal samostatné trojveršie bol podľa tradície Nonoguči Rjúho, ktorý
z takýchto trojverší vytvoril samostatnú zbierku. Už v 17. storočí sa viac rozšírilo
písanie takýchto trojverší so slabikami vo veršoch 5-7-5 a títo autori sa nazývali
haidžin.
Haiku tradične pojednáva o prírode, konkrétnych prírodných objektoch, úkazoch,
počasí, rastlinách, zvieratách a ľuďoch. Opisuje situácie v nich, medzi nimi, vzťah,
kontrapunkt. Haiku končieva v treťom verši prekvapivým, zvláštnym obrazom.
Spomedzi autorov japonského klasického obdobia (Edo) v 16. a 17. storočí ako Rjúho,
Kjorai, Buson, Bončó či Issa bol tiež výraznou osobnosťou Macuo Bašó (1644 =
1694), ktorý písal svoje trojveršia vtedy nazývané hokku dlhodobo putujúc krajinou
a mestami Japonska. Možno najčastejšie uverejňované jeho haiku je Žaba, tu v jednom
z prekladov:
Prastarý rybník
Žaba doň skočí
Žblnk
Tvorbu Macua Bašóa môžete spoznať v krásnej knihe Macuo Bašó, Haiku, ktorá vyšla
vo vydavateľstve Skalná ruža v roku 2019.
Japonskými autormi haiku poklasického obdobia (koniec 19. a 20. storočia) sú napr.
Šiki, Seisensui, Akutagawa a moderné haiku reprezentuje aj Tanikawa Šuntaró.
V priebehu 19. storočia prekročilo haiku hranice Japonska a začalo sa spolu
s japonským umením pomaly viac šíriť do sveta, čoho dôsledkom bol aj vznik tzv.
západného haiku. V mnohých krajinách sveta dnes básnici píšu haiku a je tomu tak aj
na Slovensku. Príkladom je zbierka haiku Mávnutie krídel, obsahujúca haiku skupiny
slovenských poetiek a básnikov, ktorá vyšla vo vydavateľstve Skalná ruža v roku
2011.
Podoba súčasného haiku prirodzene viac reflektuje súčasnosť a svet dnešného človeka,
čo sa odráža aj témach, obsahu, opisovaných javoch, stavoch, či prežívaniach. Zvykne
vyjadrovať jedinečnosť okamihu vnímania prvkov sveta, okamihu precítenia
skutočnosti, okamihu uvedomenia si vzťahov, krásy, smútku, radosti a takto vlastne
tieto okamihy zvečňuje. Príkladom moderného haiku je napr. aj Jack Kerouac
dostupný v jeho českých prebásneniach.